Archive
ISSN 1214-8725
Číslo/Ročník/Rok: 3/III/2006 - Summer 2006

Mravné obrodenie človeka v intenciách hlasisticko-prúdistického hnutia (článek)

Autor: Jana Dzuriaková, Marcela Maglione
Abstract: Moral Resurgence of a Man in the Context of Hlas and Prúd Movement. – The contribution directs the attention at the philosophical and literary problem of the renascence of the Slovak nation. This renascence have to begin necessarily with moral renascence, because moral undevelopedness is one of the principal causality of “national poverty”. The article point out principles of christianity as humanity, equality a freedom, because principles of moral renascence are identic with the principles of christian ethic, that is presented like the pure religion without superstitions.

Keywords: Movement of Hlas, Movement of Prúd, Renascence, Morality, Equality, Freedom, Language, Pure Religion

Kľúčové slová: Hlasisti, Prúdisti, obrodenie, mravnosť, zásady, rovnosť, sloboda, jazyk, čisté náboženstvo


„Stalo sa na martinských augustových slávnostiach r. 1897, keď mladí ešte raz naposledy vrátili sa k otcom a poznali, že ich zrak so stareckou tvrdošijnosťou svieti a blúzni za bludičkou a ústa šeptom bezmocne opakujú to isté a neschopné sú nového obrodného a vykupiteľského hlasu. Opustili preto slávnosť ,starých‘ a šli na slávnosť mladých: osnovať na Bystričke s Masarykom preporodenie Slovenska a hladať novú cestu nového slovenského života.“ [1]

Hlasizmus vystupoval predovšetkým ako obrodzovacie hnutie a nepredstavoval filozofický smer v pravom zmysle slova. Predstavitelia tohto hnutia sa organizovali okolo časopisu Hlas, prostredníctvom ktorého šírili potrebu národného, kultúrneho, hospodárskeho aj mravného obrodenia. Uvedená Pražáková úvodná citácia z predhovoru diela Boj o nový život od Vavra Šrobára dokazuje, nevyhnutnosť dištancovať sa od starých a večne sa opakujúcich, bezmocných názorov, ktoré nepriviedli, ani neprivedú k požadovanému obrodeniu. Vavro Šrobár bol jedným z najvýznamnejších predstaviteľov „nového Slovenského života“, ktorý spoločne s dr. Blahom prehovorili k slovenskému národu, prostredníctvom časopisu Hlas, literárne, politicky a sociálne orientovaného mesačníku (1898). Javiskom činnosti slovenských hlasistov okrem časopisu Hlas, ktorý vychádzal od r. 1898 až do 1904, boli mesačník Slovenský obzor (1907–1908, Štefánkom), Naša zástava (1907–1910/11, Milan Hodža), Nové časy (1913–1914) a predovšetkým Prúdy (1909–1919), ktorý bol veľmi blízky mesačníku Hlas. Spomeňme aspoň niektorých najvýznamnejších prúdistov: B. Pavlů, J. Markovič, F. Votruba, M. Rázus a iní, ktorí sú podobne ako hlasisti za svoju obrodzovaciu činnosť, smerovanie k čechoslovakizmu a k myšlienkam Masarykovým označovaní za československých spolu osloboditeľov.

Hlasisti sa usilovali o výchovu a vzdelávanie ľudu prednáškami a publikačnou činnosťou. Vo svojej obrodzovacej činnosti si privolávali na pomoc nielen učiteľov, ale aj kňazov, ktorí mali ľud učiť láske k reči, k národu, k blížnym, k zvyklostiam, pomáhať pri odvykaní si od alkoholu a hazardných hier. Kňazova činnosť má viesť k prospechu celého národa.

Dr. Pavol Blaha sa vo svojom diele Obrodenie slovenského západu zamýšľa nad tým, prečo nepreniká do más, tzn. do širokých vrstiev slovenského národa, medzi roľníkov, remeselníkov a robotníkov slovenská myšlienka. Táto slovenská myšlienka vyjadruje ideu vzájomnej spolupatričnosti, protestu proti neprávostiam páchaným na slovenskom národe. Maďarský útlak a perzekúcia boli nasmerované predovšetkým na slovenskú inteligenciu (kňazov, učiteľov, advokátov, lekárov) ako jediných možných uvedomelých propagátorov slovenskej myšlienky a vzdelanosti. Napadnutie akejkoľvek averzie slovenských intelektuálov následne zapríčinilo odstránenie odporu aj zo strany slovenského neuvedomeného ľudu. Preto len národnou spolupatričnosťou a spolupovinnosťou je možné ovládnuť všetky vrstvy národa, dodať im vnútornej povzbudzujúcej sily, ktorá ich privedie k želateľným úspechom.

Slovenskí národovci z dôvodu nenaplnenia idey slovenskej národnej spolupatričnosti označovali slovenský ľud hanlivými prívlastkami: „mŕtvy ľud“, „neprebudená a hlúpa masa“, „bezduchý a tupý národ“, „otroci“. [2] Takéto odsudzovanie slovenského ľudu je však nezaslúžené. Od národa nemožno očakávať niečo, čo mu vopred nebolo ukázané, k čomu nebol vopred vedený, povznesený. Prečo teda hádzať všetko bremeno viny na plecia slovenskej masy? Prečo pridávať k úderom maďarským aj tie slovenské zo strany našich národovcov? V prednáške Blaho kriticky reaguje na tieto uvedené postoje, pričom zdôrazňuje: „Nikto témer v tom čase nepovedal Slovákovi, že i on je človek, že i on má ľudské právo k slušnému pozemskému životu.“ [3] Ani výchova a vzdelanie mladých popanštených zemepánov neviedli k národnému prebudeniu, ale k ich osobnému zisku a prospechu. Blaho hovorí: „Nedostatok vedomia, že Slovák je človekom plnoprávnym a rovným v spoločnosti ľudskej, tkvie práve v aristokracii zemanov a pánov.“ [4] Zemania ubíjali slovenský národ a s ním aj slovenské myšlienky. Akýkoľvek slobodný prejav, protireakcia zemianskym „vrtochom“ sa protivila pánom a ich názorom. Takí slovenskí buditelia ako Kollár, Hurban, Moyzes, Štúr a podobne, ktorí hlásali také hodnoty ako bratstvo, sloboda, rovnosť, povzniesli biednych slovenských sedliakov ako nositeľov nových ideí.

Blaho si zamiloval tento pokrokový svet v Amerike a demokratizmus, ktorý zaviedol do svojho programu pre hmotné a duševné pozdvihnutie slovenského ľudu.

Vavro Šrobár v prvom čísle časopisu Hlas, v článku „Naše snahy“ sa pýta: Aké sú naše snahy? V ňom sú obsiahnuté ciele a program hlasistického hnutia. Jednou zo snách je: „Chceme predne a nadovšetko, aby slovenský človek obrodil sa mravne.“ [5] Šrobár spolu s ostatnými sa odhodlal ísť cestou k pokroku a radikálne odmietal martinské tvrdenie o dobre, ktorým je to, čo je staré a osvedčené. Hlasisti sa usilovali o prepojenie slovenskej inteligencie s ľudom v mene kresťanských zásad pravdy, lásky, dobra a zásad sociálnej lásky a bratstva, čím smerovali k potlačeniu vyvýšenosti nad masami. Úspech je možný len v jednote citov, ideí a záujmov. Na takejto jednote je založená národná existencia, ako aj prevencia pred budúcim nebezpečenstvom. Okrem toho zdôrazňovali zásady ľudskosti, rovnosti medzi jednotlivcami a národmi, zdôrazňovali navždy vymazať rozdiel medzi chudobnou a bohatou vrstvou. Odmietali fatalistické vyčkávanie na spásu, na pomoc zvonku, ktorá sa objaví bez akéhokoľvek nášho pričinenia, bez obetí a námah.

Naopak o lepší život sa treba pričiniť svojou vlastnou činnosťou, drobnou prácou. Fundamentálnym cieľom je rozširovať vzdelanie aj na chudobný ľud, vybudovať ideál vzdelaného, mravného a pracovitého národa, viesť k hospodárskemu a mravnému obrodeniu, bojovať za práva malých, tzn. za práva národa, ktorý tvoria práve vrstvy „malých“. To všetko si vyžaduje nanovo vychovať slovenskú mládež, v ktorej spočíva osud slovenskej budúcnosti. Aj napriek názorovej rozpoltenosti medzi konzervatívcami a pokrokovými obrodencami je potrebné vytvoriť nejaký kompromis, súlad pre dobro celku. „Treba sa naučiť čistote srdca, charakteru, pracovitosti, mravnosti a kultúrnosti.“ [6] Obrodenie je spásou jednotlivca, i národa. Treba si dať do poriadku svoje svedomie, celý život, začať s obrodením najprv u seba, aby sme mohli pomôcť iným. Až potom si budeme môcť priznať naše chybovanie, vinu a ľahostajnosť o blaho národa, jednoduchého ľudu. Uvedomíme si, ako málo nám záležalo na jeho láske, biede a krivde. Šrobár vyzýva všetkých k pripojeniu sa k hlasistickému programu slovami: „…a zároveň prosíme každého, kto sa cíti byť vinným, nech prihlási sa k nám a pomáha nám poctivou prácou odčiňovať všetko zlo, ktoré dusí všetok náš život slovenský“. [7]

Ďalšou snahou hlasistov je prehlbovať vzdelanie vo svojom obore, profesionálne sa vzdelávať. „Žiadame tedy od slovenského právnika, medika, inžiniera, filozofa, bohoslovca, obchodníka i remeselníka atď., aby sa nielen vyznal vo svojom obore, ale aby ho ovládal čo najdokonalejšie, lebo v terajšom čase len odborne vzdelaní pracovníci majú cenu a význam v každom národe.“ [8] Okrem toho osvetová práca zahrňuje spoločnú prácu na pozdvihnutí vzdelanostnej úrovne Slovákov. To si vyžaduje dobrú organizáciu práce, ktorá bude spĺňať svoj účel vtedy, ak bude organizovaná podľa zásady deľby práce, tzn. každý má vykonávať tú činnosť, v ktorej najviac vyniká a v ktorej sa najviac vyzná. Keďže budúcnosť Slovenska spočíva v rukách slovenskej mládeže, treba osvetovú prácu venovať práve im. Slovenská mlaď si vyžaduje najväčšiu pozornosť. Dôležité je usmerňovať ich vo vzdelávaní, vychovávať z nich nových právnikov, inžinierov, medikov a posielať ich na školy do Čiech, Rakúska, Nemecka apod.

Súčasťou osvetovej činnosti je aj prednášanie, rozsiahla odborná publikačná činnosť, školská otázka, kultúrna práca, zakladanie hospodárskych, priemyselných a obchodných organizácií, politická činnosť. Politika nemá v národe vyvolávať rozbroje, a preto musíme robiť politiku objektívnu a spravodlivú a jej hlavným cieľom je opäť mravné a hmotné zveľadenie slovenského ľudu. [9]

No a v konečnom dôsledku významnou činnosťou obrodzovacích snách je už spomínaná jednota československého národa, československá vzájomnosť. V súvislosti s týmto problémom sa Šrobár zaoberá aj komparáciou maďarského národa s československým národom. Zatiaľ čo v prvom zložka slovenského štátu úplne absentuje a teda vyjadruje akékoľvek popretie slovenského národa a jazyka, v druhom sú tieto zložky prítomné. Ich prítomnosť, zdá sa, dokazuje názov „Československý štát“. Aký je však vzťah, pomer moci, medzi slovenským a českým národom v takto vyjadrenej jednote, to ukáže až to, ktorý z nich bude prejavovať v spoločnej koexistencii vyššiu zdatnosť (či už morálnu, hospodársku, kultúrnu). Šrobár však upozorňuje aj na inú možnú alternatívu. V rámci tohto splynutia môže dôjsť k takej situácii, že oba diferencované národy vytvoria úplne nový národ, ktorý bude ich syntézou, tzn. nebude výlučne slovenský alebo český. [10]

Ako by to však bolo s jazykom, došlo by k takémuto „splynutiu“ aj v súvislosti s jazykovou problematikou? Medzi predstaviteľmi hlasistického prúdu sa ocitol dokonca názor, konkrétne u Smetanaya, ktorý otvorene zdôrazňoval návrat k češtine. Naopak ostatní hlasisti nesúhlasili s takýmto „splynutím“. Šrobár sa k tejto problematike jasne vyjadril v článku Vzájomnosť československá z roku 1902, v ktorom píše: „Politické dejiny literatúry nás učia, že boli také doby v živote Čechov a Slovákov, že sme žili nielen vo ,vzájomnosti‘, ale priamo v politickej a jazykovej jednote. Časom a rôznymi vlivami vnútornými a zovňajšími táto jednota politicko-literárna sa uvoľňovala, dľa okolností jedna prvej ako druhá, až sme sa octli tam, že dnes hovoríme o dvoch národoch, ktoré majú pestovať čo najužšiu vzájomnosť medzi sebou… Dnes hovoriť o ,splynutí‘, o ,českej strane‘ na Slovensku, o ,jednom literárnom a spisovnom jazyku‘ nemožno a nenie radno, preto, že tým viac sa škodí veci, ako prospieva (…) Nemôže byť reč medzi nami ani o jednom spisovnom jazyku.“ [11]

Ako dejiny Čechov a Slovákov ukázali, nikdy nedošlo k úplnej syntéze týchto dvoch národov, nielen preto, že bola silná centralizácia z Prahy, ale aj preto, že každý z nich si zachoval svoj jazyk, svoju kultúru, hospodársku orientáciu. Môžeme hovoriť skôr o pomere, ako o syntéze, medzi zložkou slovenskou a českou, a to v prospech českého národa. Česi boli kultúrne a hospodársky zdatnejší.

Albert Pražák v predmluve Šrobárovho diela Boj o nový život píše: „… že Čech je ich spojencom a ochrancom, že s Čechom tvorí Slovák jednotný národ etnografický: slovenská budúcnosť spočíva len v úplnom spojení česko-moravsko-slezko-slovenských čiastok národa československého.“ [12] Český národ sa hospodársky rozvíjal, bojoval za demokratizáciu, šíril osvetu, a preto pod spojenectvom Čechov a Slovákov videli hlasisti možnosť pokroku. Samotný Šrobár tvrdí: „Do prevratu hlasisti tvorili národ, po prevrate tvoríme štát (…) národ musí sa najprv prebudiť národne, a len v ďalšom stupni vývoja dospeje k vývoju vlastnému.“ [13] Pred zjednotením a vytvorením spoločného štátu Čechov a Slovákov je však potrebné povzniesť slovenský ľud národne, vzbudiť v ňom národne povedomie, duchovne sa prebudiť a povedať si: som Slovák, mám svoj jazyk, svoje práva na slobodu. A až po tomto prvom kroku môžeme sa zamýšľať nad jednotou politickou.

Napriek snahám hlasistov Šrobár upozorňuje na nespokojnosť Slovákov po získaní samostatnosti, slobody; nenávisť nášho ľudu k svojmu českému bratovi. Pýta sa, prečo táto nevďačnosť a nespokojnosť? Prečo sa medzi ľudom objavujú aj také názory, že v otroctve mu bolo lepšie ako v samostatnom slobodnom štáte? Odpoveď by sme mohli nájsť v diele Politický problém Slovenska, kde sám autor píše, že Slováci sú ľud poslušný. Zatiaľ čo Maďar rozkazoval, Slovák bez okolkov poslúchal. Slovák potrebuje mať nad sebou pánov, ktorí ho budú viesť a organizovať jeho život aj na úkor slobody. Vo svojej slobode sa nevie samostatne rozhodnúť. Ako príklad Šrobár uvádza debatu o československom jazyku, ktorú viedol s poslancom ľudovej strany. Dotyčný sa vyjadril: „Proč československá vláda nenakáže, aby byl na Slovensku československý jazyk. My bychom poslouchali a byl by československý jazyk.“ [14] To je následok maďarskej výchovy.

Obrodenie smerovalo k povzneseniu a k posilneniu ľudskej dôstojnosti. Jedným z mnohých krokov bolo zakladanie protialkoholických spolkov (Krúžok Abstinentov v Skalici) a iných združení, divadelných spolkov, rozširovanie drobných kníh a časopisov, prednášky rôzneho charakteru (Alkoholizmus a jeho následky, Ján Hus a jeho vek, Čo čítať, Peňažné ústavy slovenské, O kresťanskej tlači, a pod.). [15] To všetko viedlo k emancipačnému boju. Blaho veľmi výrazne kritizuje alkohol, v ktorom sa slovenský ľud potápa a označuje ho ako jedného z „úhlavných“ nepriateľov slovenského národa. Tento vnútorne vlastný problém Slovákov treba riešiť práve prostredníctvom spomínaných antialkoholických spolkov.

Ako Blaho tak aj Šrobár kriticky pristupuje k alkoholizmu ako k záhube slovenského národa. Hovorí: „…len triezve a kolektívne založené národy obstoja v budúcnosti.“ [16] Alkoholizmus vedie k záhaľčivosti, k pasivite, k nečinnosti; je brzdou v pokroku slovenského národa, či už sa jedná o pokrok kultúrny, politický alebo hospodársky. Obrodenie, ku ktorému hlasisti smerovali, nebolo len mravnou nutnosťou, ale predstavovalo cestu k humanite, k ideálu humanity. Značný prebúdzajúci vplyv je evidentný zo strany T. G. Masaryka a L. N. Tolstého.

Hlasisti v súvislosti s maďarským útlakom bojovali proti maďarizácii ako proti určitej forme náboženstva. Dokazovalo to viacero elementov, napr. šírenie náboženstva v maďarskom jazyku, poslušnosť maďarským či už cirkevným alebo politickým hodnostárom, čítanie maďarských kníh, vyhlasovanie maďarizácie za najvyšší ideál národa, ktorý determinuje mravné zákony a prevyšuje božské zákony, všetko ľudské a kresťanské. Maďarizácia je „merítkom toho, či je ten, lebo onen občan dobrým a mravným, lebo zlým a nehodným človekom“. [17] Maďarizácia je novodobým protikresťanským a násilným náboženstvom, je založená na maďarskom egoizme nielen voči kresťanskému, ale aj voči všetkým národom. „Maďarizácia je povera.“ [18]

Šrobár sa inšpiroval H. Spencerom, ktorý sa zaoberal problematikou politickej viery v štátne a národné inštitúcie v diele O studiu sociológie. Celé toto náboženstvo novej doby malo následne nepriaznivý vplyv na mravnú povahu občanov. Sám Šrobár cituje Spencera: „Občan zatvrzelý zabíjením a poraňováním nepřátel, přináší svoji tvrdost nutně i domů.“ [19] Treba preto chrániť ľud a hlavne slovenský dorast od vplyvu tohto nepriateľského náboženstva, ktoré má za následok mravný a vzdelanostný úpadok. Proti nepriaznivým spoločenským vplyvom a samotnému úpadku možno bojovať podľa Šrobára troma zbraňami:

1. knihou,
2. rodinnou výchovou,
3. školou.

Podobne aj Blaho uvádza ako modernú zbraň proti akýmkoľvek formám útlaku knihu, konkrétne tzv. kalendár, ktorý bol zasvätený úplnému vzdelaniu a výchove ľudu. Tento kalendár má podobu šlabíkára všeobecných vedomostí, má byť pre slovenského človeka pokrmom duševným. Nahrádza knižnice a má povzbudzovať k spolupatričnosti, k jednote, k potrebe vzdelávať sa. Má predstavovať praktickú príručku života v časoch neľahkých pre slovenský národ. [20]

Všetky tieto kroky kultúrno-osvetovej práce viedli k tomu, že samotný národ si vyžadoval lepšie podmienky pre život, začínal sa biť za svoje práva. Obrodenecká drobná práca našich buditeľov prinášala konečne vytúžené ovocie. Pokrok, ktorý priniesla, treba ďalej zveľaďovať a nezastavovať sa.

Hlasisti a ich hnutie nemalo v tomto období veľmi pozitívny ohlas, ani zo strany martinských autonomistov, ani zo strany klerikalizmu. Hlasisti predstavovali pre tieto dva póly nebezpečné hnutie a to z dôvodu ich pokrokovosti a československej orientovanosti. Slovenskí klerikáli sa usilovali o potláčanie pokroku a osvety, obávali sa ich negatívneho vplyvu na náboženský cit slovenského ľudu, ktorý mal podľa ich predstáv ostať „uzavretý“ v náboženských poverách, nevedomostiach a zaostalostiach.

Martinskí žurnalisti vzniesli prostredníctvom Národných novín kritiku voči hlasistom a doslova ich zneuctili. Hlasisti v zastúpení dr. Šrobára reagovali na neoprávnené „napadnutie“ článkom „Obrana a odpoveď“ uverejneným v časopise Hlas. Obviňujú ich, že prekrútili slová, význam, povytrhávali vety z textu a narušili jeho celostný kontext, upravili interpunkciu podľa ich uváženia, jednoducho povedané prekrútili pravdu a prispôsobili si ju svojim vlastným potrebám, snažiac sa takto poštvať mládež slovenskú proti hlasistom. Takejto kritiky si dovolila martinská politika, predstavitelia martinského života, a to aj napriek tomu, že ich aktivita bola vlastne len pasivitou fatalistického očakávania ruského orla od východu. [21]

Vavro Šrobár v úvode svojho diela Politický problém Slovenska kriticky pristupuje k S. H. Vajanskému. Kritika sa týkala na jednej strane jeho (ale aj ostatných slovenských konzervatívcov) koncepcie slovenského národa, ktorú Vajanský obmedzil len na slovenskú inteligenciu. Naopak hlasisti nielen zdôrazňovali, ale svojím prístupom aj dokazovali, že slovenský národ nie je len inteligencia, ale tvoria ho široké masy, počnúc roľníctvom a inteligenciou končiac.

Hlasisti vyzdvihovali ľudovú orientáciu. Pre splnenie stanovených cieľov bolo potrebné získať si predovšetkým jednoduchý ľud. Ľudový charakter mal dominovať nielen v politickom živote, ale aj kultúrnom. V literatúre presadzovali požiadavku každodennosti človeka, ktorý trpí, bojuje so životom, otročí sa. To dokumentuje Šrobár vo svojej kritike, ktorou odsudzuje Vajanského román Kotlín. Predstavuje ostrú polemiku Vajanského s predstaviteľmi hlasistického hnutia. Pri jeho tvorbe sa inšpiroval románom od Turgeneva Otcovia a deti. Vajanský sa pokúsil podať analýzu starého a nového hnutia, ktorá však tak ako u Turgeneva vyznieva v prospech staršieho hnutia. Hlavnou postavou je zeman Lutišič, ktorý ide na cesty, aby sa vzdelal. Po púti po západnej Európe sa vracia domov.

Tu mu farár Štrbík dáva radu, aby sa pridal k národnému hnutiu, aby sa stal samaritánom slovenského ľudu. Aj napriek tomu, že poslúchne jeho radu a nachádza ženu svojho srdca, svoj život končí samovraždou. Takýto človek podľa hlasistov nikdy nemôže splynúť s ľudom a konať preň. Vytvoril tu veľké množstvo postáv mladších aj starších národovcov. Hlasisti mu vytýkali, že „proti starým, čerstvým, statočným, poctivým slovom proti ideálom národovcov postavil kreatúry mladých, niekoľko nadutých, hlúpych, cynických figúr. Scény sostavil tak, aby protivy hodne vynikali, aby s jednej strany žiaril bengál idealismu, s druhej strany aby sa škerila čierna zrada a podlosť.“ [22] Milanec je zmyselný, lomcuje ním náruživosť, je pokrokár a realista – chce si získať ženu len preto, lebo má mlyn. Takýto ľudia podľa nich nikdy na Slovensku nie sú a ani nebudú. Ďalším negatívom, ktoré vytýkali tomuto románu bola časť Odysea, kde Lutišič vo svojom denníku píše: „Vyčíta Francii, že zvírila revolúciu (a) preliala kráľovu krv.“ [23]

Druhá kritika voči Vajanskému vychádzala z jeho slavianofilskej orientácie, z jeho smerovania k cárskemu, pravoslávnemu Rusku ako k „bielemu ruskému orlovi“, ako ho Vajanský nazýval. Rusko je jedinou nádejou pre slovenský národ, pre ukončenie jeho utrpenia a neustáleho ponižovania sa. Útočil na idey, túžby, predstavy a prácu mládeže, a naopak vyzdvihoval zastaralé myšlienky. [24]

Vystupoval kategoricky proti západu aj českému národu, proti jeho racionalizmu a materializmu, ateizmu. Na rozdiel od hlasistov neveril v ich spásonosnú silu. Západ a mestá chápe ako jed, od ktorého treba uchrániť slovenské dediny. Snáď najzarážajúcejšie je tvrdenie, že negramotnosť nie je nešťastím, ale dokonca v istom zmysle výhodou. Vajanskému bolo okrem toho vytýkané, že slovenskí ľud jeho článkom nerozumie, na čo reagoval slovami: „Nepíši pro šustry a sedláky, ale pro inteligenci.“ [25]

Vajanský sa vo všeobecnosti usiloval o: „Slovensko ryzí, svéprávní, samobytné, zachovalé, Slovensko panslavistické, resp. rusofilské.“ [26] Túto jeho konzervatívnu ideológiu sa usilovalo potlačiť realisticko-hlasistické hnutie, ktoré smerovalo k pokroku, k demokracii a k zjednoteniu inteligencie a ľudu.

Jedným z filozofických základov hlasistického prístupu k riešeniu národnostnej otázky je „drobná práce“ od T. G. Masaryka, ktorý bol ich ideovým vodcom a učiteľom. [27] Drobná práca stojí na predpoklade, že zmena a vývin je revolučný a teda smeruje k odstráneniu ťažkostí a prekážok v podobe spolupráce so slovenským ľudom. Samotná činnosť hlasistov sa realizovala nie na veľkom území Slovenska, približne asi na ¾ celého územia (stredné Slovensko a malá časť Spiša). V týchto oblastiach sa život roľníka, robotníka posúva vpred, smeruje k naplneniu cieľov za národ, kultúru, jazyk.

Ďalším z Masarykovým vplyvov bola jeho koncepcia náboženstva. Masaryk rozlišoval tzv. osobné náboženstvo a kodifikované náboženstvo v cirkevných dogmách a organizované cirkvou. Osobné náboženstvo predstavuje individuálny výraz zbožnosti, osobný kontakt s Bohom, so svetom, s blížnymi, opierajúc sa o princípy lásky, bázne a humanity. Práve takáto forma a podoba náboženstva má pre jedinca a národ vyšší zmysel, viac povzbudzuje k mravnému konaniu ľudí.

Na druhej strane náboženstvo kodifikované a organizované má neosobný charakter. V dobe rozvíjania vedy, získavania nových poznatkov a zvyšovania hmotnej úrovne, vzdelania je takéto „kostolné“ náboženstvo brzdiacim elementov v pokroku. Je vyvrátiteľné novými poznatkami a stáva sa len mŕtvym súhrnom dogiem.

Hlasisti nemohli zo života širokých más eliminovať náboženstvo ako také, pretože pre jednoduchý ľud predstavovalo veľmi pôsobivý činiteľ. Náboženstvo kompenzovalo v ľuďoch bolesť, utrpenie, biedu. Hlasisti preto vyzdvihovali význam náboženstva v živote ľudí ako osobnú formu náboženstva. Ide o náboženstvo prirodzené, v ktorom sú obsiahnuté základné mravné a humanitné princípy. Prirodzená humanita, podľa Masaryka, je základom mravného konania a je človeku vrodená. [28]

Časopis Hlas začiatkom minulého storočia vystriedal časopis mládeže Prúdy. Šrobár v jednom z čísiel však kritizuje smerovanie tejto nástupníckej revue mladého Slovenska. Hovorí: „Predne vidí sa mi, že sú Prúdy bez barvy: chcejú vyhoveť obom velikým prúdom europejského myslenia našeho veku – konservativismu a pokroku.“ [29] Podľa Šrobára sú Prúdy neurčité vzhľadom na spomenutú dvojsmernosť, akoby slovenská mládež bola bez svojho vlastného presvedčenia, názoru, akoby sa bála a práve z tohto strachu je vedená ku kompromisom. Od takejto mládeže určite nemôžme očakávať, že z nej raz vyrastú odvážni vodcovia s vlastným pevným presvedčením. Zdá sa dokonca, že sa mládež snaží oba smery, tzn. pokrokový a konzervatívny, spojiť, uzmieriť a vytvoriť medzi nimi akúsi syntézu. To sa však doteraz nikomu nepodarilo, ani tým najvýznamnejším a najväčším filozofom, nieto ešte „mládenčekom“, ktorí sa ani zďaleka nemôžu rovnať takýmto osobnostiam. Prúdy sa Šrobárovi zdali prostriedkom realizácie, literárneho „vybitia“ mládeže, ich práce bez ohľadu na jej ducha a smer.

Šrobár napriek tomu povzbudzuje v Prúdoch mládež Slovenska k mravnosti, k šíreniu osvety, lebo iba tým môžu prekonať egoizmus a pripraviť cestu Slovenského národa ku kráľovstvu, ktoré sa bude tu na zemi podobať božiemu kráľovstvu. „Mladé“ Slovensko sa musí učiť zo skúsenosti a z práce „starého“. Ich činnosť by preto mala viesť k pokroku, k povzbudeniu ľudu a vyjasňovať idey, myšlienky, tzn. dať jasné odpovede, ktoré sa bytostne dotýkajú Slovenska v súvislosti s pokrokom. Šrobár zdôrazňuje pokrok a kritizuje, odsudzuje konzervativizmus, ktorý udržuje ľud v statickom stave. Práca inteligencie je zbytočná, lebo ľud sa ňou nestáva zo dňa na deň, z pokolenia na pokolenie ani vzdelanejším, ani mravnejším, ani ľudskejším. Kňazstvo uväzňuje ľud v poverách, stáva sa fanatickejším, obmedzenejším. Zastavili sme v období stredoveku. „Hľadáme morálku novú (už či kresťansko-cirkevnú, či prírodovedecko-náboženskú), ktorá by naplnila ducha nášho ohňom lásky k sebe samým, k ľudu nášmu i k celému človečenstvu,“ hovorí Šrobár. [30]

Hlasisti zdôrazňovali, že ich program musí byť kresťanský, demokratický a pokrokový, pričom jeden vyplýva z druhého. Tzn. kresťanstvo je vtedy pravé, keď je demokratické a pokrokové, musí šíriť osvetu a povznášať ľud a nie uchovávať ho v stredovekých tradíciách. Hlasisti dokonca žiadali od cirkvi zrušenie kňazského celibátu a zveriť výchovu budúcich kňazov do rúk verejných vysokých škôl a tak ich oslobodiť od tmavých kláštorov. Demokratizmus musí byť v kresťanskom a pokrokovom duchu, a ako v takom bude pojem „národ“ v sebe integrovať nielen vrstvy vyvolených, bohatých a inteligentných, ale aj nevzdelaných, chudobných a pracujúcich. Ideálom je národ bez rozdielov. Demokratické princípy zdôrazňujú možnosť vzdelania pre každého, poskytujú spravodlivosť bez rozdielu a podobne. Nakoniec aj samotný pokrok musí byť demokratický (tzn. jeho výdobytky je nutné spravodlivo rozdeliť medzi všetky vrstvy národa) a zároveň sa musí opierať o kresťanské zásady. Pokrok je nevyhnutný pre dosiahnutie a zabezpečenie životných podmienok Slovákov. Pokrok po každej stránke, v priemysle, obchode, hospodárstve, vo vede, v umení, v náboženstve, v myslení. Pokrok si vyžaduje odstrániť všetko, čo by neumožnilo nadobudnutie takéhoto stavu. To všetko, a mnohé iné, zahrňuje nový život, o ktorý musíme bojovať. [31]

Nakoľko je dôležitá intenzívna duševná práca, svedčí skutočnosť, že niet duchovného smädu, ktorý by v nás taká práca vyvolala. Prevláda len práca fyzická, manuálna. Práca slovenskej inteligencie, ktorá by mala spočívať v poučovaní, v usmerňovaní a vo vzdelávaní slovenského ľudu, podľa Šrobára nie je možná. A prečo? Šrobár uvádza vo svojom článku O vzdelávaní ľudu a sebavzdelaní inteligencie [32] niekoľko príčin. Okrem už spomínanej absencie duchovného smädu, uvádza aj iné dôvody, napr. odborne vzdelaných slovenských ľudí. Povzniesť slovenskú vzdelanosť znamená predovšetkým mať pravých odborníkov po stránke nielen teoretickej ale aj praktickej. Okrem požadovanej odbornosti je potrebné nezostávať v pasivite, v nečinnosti, ale v podobe poučných prednášok stať sa prospešne činným. Šrobár odmieta encyklopedické vzdelanie a zdôrazňuje odbornosť. Odborníkov na Slovensku máme, ale ich nečinnosť hovorí o opaku.

Inou príčinou, prečo slovenský inteligent nemôže vzdelávať svoj ľud, je jeho názor o tzv. národnej práci, predovšetkým názor súvisiaci s jazykom a politikou. Inteligent zdôrazňuje vážnosť a úctu k jazyku. Ľud má obdivovať krásu jazyka a milovať ho. Ale ako má chápať obyčajný roľník alebo robotník, čo je to krása jazyka, keď ich tvrdý život je plný utrpenia? Inteligent preto nemá apelovať na bohatosť a krásu slovenského jazyka, ale na jeho prospech. Slovenský ľud má hranice svojich možností. Čo sa týka druhého článku národnej práce, politiky, ktorú pri vzdelávaní a rozvíjaní slovenského ľudu treba nechať stranou a zaoberať sa predovšetkým a ponajprv nepolitickou činnosťou, ktorá bude viesť k nezávislosti hospodárskej, priemyselnej a finančnej. Inteligencia zanedbáva práve to, čo je pre široké vrstvy prospešnejšie. Politika a krása jazyka boli podľa hlasistov nesprávnou náplňou národnej práce inteligencie. „Vzdelanosť je najsilnejšia zbraň proti všelijakým biedam, a národ, ktorý je ,v hlave i údoch‘ vzdelaný, ten nemusí sa triasť pred budúcnosťou.“ [33]

Úspech celého národa leží v rukách každého z nás. Náprava jednotlivca je zárukou nápravy celého národného telesa. Považujú si za povinnosť vniesť do života národa pohyb, ktorý rozprúdi krv v ich žilách a tak zamedzí jeho umieraniu a rozkladaniu sa. Hlasisti sa svojou činnosťou, programom a myšlienkami usilujú bojovať s touto hnilobou, aj napriek nepriazni inteligencie a celej verejnej mienky. Stavajú sa proti mienke protivníkov, ktorí zvláštnym spôsobom vyzdvihujú lásku k národu. Ide o slepú lásku, podľa ktorej treba milovať všetko to, čo je slovenské, lebo práve to je dobré, krásne a mravné. Pojem „slovenský“, a s ním súvisiaca láska k národu, je širokosiahly, determinujúci život spoločenský, hospodársky, náboženský. Takéto privilégium však nie je ani etické ani logické. Proti tomuto názoru a slepej láske k národu stojí láska oprávnená a názor hlasistov, podľa ktorého treba milovať iba to, čo je dobré, mravné a pravdivé. Národ treba milovať láskou pravou, vedomou, vytrvalou, dokonca očisťujúcou a povznášajúcou k pokroku, k dokonalosti a nie slepou, bezpodmienečnou, chvíľkovou, lebo takou láskou milujeme aj hriechy a omyly. Národnosť a mravnosť: to sú dve zásady vzájomne prepojené a podporujú sa. Národovec je podľa týchto zásad človek pracovitý, obetavý, mravný, rodinne založený, cnostný. Mravné bohatstvo je zárukou národného blahobytu. [34]

Skutočnou prácou sa národ formuje, stáva sa tým, čím je a podľa toho má svoju cenu, postavenie vo svete a medzi ostatnými národmi. Len práca z nás robí ľudí a Slovákov v pravom zmysle. Dielo a tvorba hlasistov a ich nasledovníkov má pre Slovákov historický význam aj v súčasnosti. Obsahujú nestarnúce a večné myšlienky, podnety a rady, ktoré môžu aj v blízkej budúcnosti slúžiť slovenskému pokoleniu.

POZNÁMKY

[1] PRAŽÁK, A.: Ku Šrobárovej knihe „Boj o nový život“. In: ŠROBÁR, V.: Boj o nový život. Ružomberok 1920, s. 8–9.

[2] BLAHO, P.: Obrodenie slovenského západu. Ústredný výbor prednáškový [1890–1912], s. 6–7.

[3] Tamtiež, s. 7.

[4] Tamtiež, s. 8.

[5] ŠROBÁR, V.: Naše snahy. In: ŠROBÁR, V.: Boj o nový život, s. 1. (Pôvodne uverejnené v časopise Hlas I.)

[6] PRAŽÁK, A.: Ku Šrobárovej knihe „Boj o nový život“. In: ŠROBÁR, V.: Boj o nový život, s. 14.

[7] ŠROBÁR, V.: Naše snahy. In: ŠROBÁR, V.: Boj o nový život, s. 5. (Pôvodne uverejnené v časopise Hlas I.)

[8] Tamtiež, s. 5.

[9] V tomto období boli na Slovensku tri významné strany: Národná rada slovenská, Slovenská sociálne-demokratická strana, Ľudová strana – o ich vzťahu a situácii v prvých rokoch 20. storočia pojednáva Šrobár vo svojom diele Politický problém Slovenska.

[10] ŠROBÁR, V.: Československá otázka a hlasisti. [1927], s. 5.

[11] ŠROBÁR, V.: Vzájomnosť československá! In: ŠROBÁR, V.: Boj o nový život, s. 168–170.

 

[12] PRAŽÁK, A.: Ku Šrobárovej knihe „Boj o nový život“. In: ŠROBÁR, V.: Boj o nový život, s. 16.

[13] ŠROBÁR, V.: Československá otázka a hlasisti. [1927], s. 5.

[14] ŠROBÁR, V.: Politický problém Slovenska. Praha 1926, s. 25.

[15] BLAHO, P.: Obrodenie slovenského západu. Ústredný výbor prednáškový [1890–1912], s. 12.

[16] ŠROBÁR, V.: Československá otázka a hlasisti. [1927], s. 3.

[17] ŠROBÁR, V.: Maďarizácia. In: ŠROBÁR, V.: Boj o nový život, s. 24.

[18] Tamtiež, s. 24.

[19] Tamtiež, s. 26.

[20] BLAHO, P.: Obrodenie slovenského západu. Ústredný výbor prednáškový [1890–1912], s. 21.

[21] BLAHO, P.; ŠROBÁR, V.: Obrana a odpoveď. In: ŠROBÁR, V.: Boj o nový život, s. 2.

[22] ŠROBÁR, V.: Kotlín. In: ŠROBÁR, V.: Boj o nový život, s. 386–387.


[23] MATUŠKA, A.: Vajanský prozaik. Bratislava 1946, s. 86.

[24] ŠROBÁR, V.: Politický problém Slovenska. Praha 1926, s. 7. V takomto negatívnom duchu sa celá jeho činnosť a postoj niesli až do obdobia pred smrťou, kedy vyhlásil: „Já som prototyp dobrého, nečinného, nesmelého, slabého, holubäcieho Slováka. Chvála Tebe, Hospodine, že naša fajta vymiera. Počúvam, že následníci naši sú energickejší, reálnejší, zrúčnejší! Boh žehnaj ich milé hlavy. Nech zahanbia našu netrebnú, roztúženú, snilkársku fajtu.“

[25] ŠROBÁR, V.: Politický problém Slovenska. Praha 1926, s. 5.

[26] Tamtiež, s. 5.

[27] T. G. Masaryk ovplyvnil hlasistov svojou koncepciou konkretizmu, aktivizmu a drobnej práce.

[28] VÁROSSOVÁ, E. a kol.: Prehľad dejín slovenskej filozofie. SAV, Bratislava 1965, s. 324.

[29] ŠROBÁR, V.: O mládeži pre mládež. In: ŠROBÁR, V.: Boj o nový život, s. 100.

[30] ŠROBÁR, V.: K hádke o pokrok. In: ŠROBÁR, V.: Boj o nový život, s. 107.

[31] ŠROBÁR, V.: Slovenská národna strana a jej program. In: ŠROBÁR, V.: Boj o nový život, s. 139–142.

[32] Uvedené v ŠROBÁR, V.: Boj o nový život, s. 44–52.

[33] Tamtiež, s. 52.

[34] Obrodenie. In: ŠROBÁR, V.: Boj o nový život, s. 76–80.

SEZNAM LITERATURY

BLAHO, P.: Obrodenie slovenského západu. Ústredný výbor prednáškový [1890–1912], Pittsburgh.

MATUŠKA, A.: Vajanský prozaik. ZENIT, Bratislava 1946.

ŠROBÁR, V.: Boj o nový život. Nákladom vlastným, Ružomberok 1920.

ŠROBÁR, V.: Československá otázka a hlasisti. [1927].

ŠROBÁR, V.: Politický problém Slovenska. Svaz národního osvobození, Praha 1926.

VÁROSSOVÁ, E. a kol.: Prehľad dejín slovenskej filozofie. SAV, Bratislava 1965.

(Mgr. Jana Dzuriaková, Mgr. Marcela Maglione, působí na Katedre pedagogiky, psychológie a sociálnych vied Fakulty prírodných vied Žilinské univerzity.)


 
 www.filosofie.cz